RANDOM

SMALL TALK! #2

Obdobie Halloweena sa nám skončilo a ja miesto zásobovania vás mojimi líčeniami píšem už pár dní jeden osobnejší článok. Nuž verím, že sa mi to podarilo vynahradiť vám príspevkami na Instagrame, kde som sa pokúsila pridať aspoň pár líčení vhodných na toto halloweenske obdobie.

Ako beauty blogerka na sociálne siete, či blog uverejňujem prevažne veci spojené s kozmetikou a písanie článku plného emócií nie je práve moja silná stránka. Avšak dnes si myslím, že je čas dať kúsok zo seba von a tým, čo mi neustále na Instagrame píšu, ako mi závidia môj dokonalý život to kúsok vyvrátiť. Pravdupovediac nie všetko je také ako sa zdá a niektorí ľudia si neuvedomujú, že to čo vidia na sociálnych sietiach je len tá časť, ktorú daná osoba von dať chce.

Takmer všetky blogerky, youtuberky a influencerky sa pokúšajú podať svojim sledovateľom pohľad na ich najkrajšie chvíle života alebo ich motivovať, či inšpirovať k produktivite, kreativite a lepšiemu štýlu života. Snažia sa ísť svojim sledovateľom vzorom a tak by to aj malo byť. Aspoň podľa mňa. Žiaľ netreba zabúdať, že aj tí ktorí  sa vám denne pokúšajú na sociálnych sietiach prinášať čo najviac zaujímavý obsah a čiastočne vás vpúšťajú do ich súkromia prostredníctvom instastory, či vlogov na YouTube majú aj svoj osobný život. A teda život do ktorého nevidíte.

Nikdy som sa nepovažovala za nejak slávnu alebo za niečo viac pre počet sledovateľov alebo fanpage na Instagrame. No a myslím si, že sa sama tak považovať ani nikdy nebudem, pretože to tak nie je. Som človek ako každý. robím čo ma baví a snažím sa to šíriť k ľuďom. To čo robím robím s láskou a to je asi základ pre aj ten malý úspech, čo som dosiahla. Za ktorý vám zo srdca ďakujem.

No aj keď platia predchádzajúce vety som si vedomá, že ma sleduje nejaká aktívna komunita ľudí, ktorej by som chcela ísť príkladom, či motivovať ju.

Ak mám byť úprimná donedávna som tú motiváciu potrebovala sama. Potrebovala som sama niečo, čo ma nakopne aspoň maličko každý deň, aby som vôbec dokázala prežiť nový deň.

Aj keď mi ľudia neustále chvália úsmev na tvári, či pozitivitu, ktorú zdieľam cez internet s vami moje posledné obdobie bolo najťažším možným. Pri pojme posledné obdobie sa však nebavíme o dňoch, či mesiaci ale o niekoľkých rokoch no predovšetkým o mojom poslednom roku a pól.

Z duše si prajem, aby všetci, ktorí tento článok čítajú mi nerozumeli a jednoducho niečo podobné nikdy neprežívali.

Ako to vlastne popísať a zhrnúť?

Pocit menejcennosti, ľahostajnosti, nechuti jesť, nespavosti, úzkosti, depresie, či túžbe sa jednoducho vypariť preč. Vlastne nikdy vám nebudem schopná popísať ako veľmi zranená, zlomená a znechutená som bola. Nie teraz sa tu nebavíme o zlomenom srdci z jednej stroskotanej lásky. Moja duša zhorela už dávno predtým ako vzťah, ktorému všetci dávali za vinu moje nálady, či slzy.

Rovnako však svojimi slovami nechcem cítiť od druhých ľútosť, či robiť zo seba dievča, ktoré chce zaujať svojím životom. Zaujať okolie sa snažím líčením  a celkom inou tvorbou. Tento článok je však o niečom úplne inom. Dnes sa snažím ventilovať zo seba niečo, čo je pre mňa definitívne minulosť a zároveň podporiť každého, kto možno práve teraz cíti niečo také ako som cítila poslednú dobu ja.

Možno nikdy nebudem zo sebou sama na 100% spokojná, či s niektorými vecami z mojej minulosti vyrovnaná, pretože ma žiaľ budú sprevádzať istým spôsobom celý môj život. Nuž viem vám dnes s hrdosťou povedať, že sa cítim spokojná. Možno nie celkom úplne šťastná ale spokojná s tým, čo mám.

Celú tú dobu som bola tak veľmi uzavretá do seba a navonok púšťala to, čo sa po mne očakávalo – úsmev, kým som po nociach kričala.

Nenávidela som každý jeden pohľad na seba do zrkadla, ba dokonca aj ľudí okolo mňa. Nenávidela som ich za to, že sa mi snažili pomôcť. Nenávidela som ľudí, čo do mňa pchali jedlo, keď som ho mala chuť zvracať, či chlapca, ktorý mi vtedy stál po boku, keď sa mi raz pokúsil podať pomocnú ruku, pretože si všimol, že si ubližujem a že ma niečo trápi.

Vždy som toľko odpúšťala a toľko sa pokúšala byť dosť dobrá pre druhých, že som v konečnom dôsledku úplne zabudla na to kým som, čo ma baví a čo od života chcem. Hlúpo som to považovala za tú správnu cestu a asi si myslela aj, že ma ľudia budú mať radšej, keď sa pokúsim premeniť na ich predstavu. Bohužiaľ ľudská predstavivosť je nekonečná a ľuďom nikdy nevyhoviete.

Jediným reálnym spôsobom na to byť spokojný so sebou, svojím životom a byť v konečnom dôsledku raz naozaj šťastný je byť sám sebou. Nepopierať to čo vás baví len preto, že sa to iným nepáči. Nemeniť svoj vzhľad, či postavu iba preto, že iní si myslia, že ste nepekný. Vážiť si samých seba a mať svoje hodnoty, či ciele v živote. Robiť veci tak, ako ich cítite bez ohľadu na to, čo vravia iní.

Pretože život nie je o tom čo chcú iní, život je o tom, čo chcete vy. Je to váš život a vy ste si strojcom vlastného šťastia. A aj keď to dnes necítite .. raz to príde. Neviem kedy a ako ale príde. Sama som neverila a ono to prišlo. Jeden deň som sa zahľadela z okna a cítila zvláštny pokoj. Neviem prečo a ako ale moja duša zrazu bola voľná. Nevravím, že dnes ma už nič netrápi, no dnes ma už nič nezväzuje s tým, čo ma najviac ničilo. To čo presne to bolo nie je podstatné, pretože do tejto myšlienky chcem aby ste si sami dosadili to, čo vás trápi.

Verím, že si týchto pár slov niekto vezme k srdcu a že aj článok tohto kúsok neobvyklého formátu na mojom blogu bude čítaný a nezapadne prachom, pretože by som si moc priala aby ste si verili, ľúbili sa, robili to čo chcete a predovšetkým boli sami sebou a šťastní. A nech je to akokoľvek ťažké ja vám verím a viem, že to dáte. Tak ako som to dala ja, avšak bez pádu na tak hlboké dno.

S vierou vo vás a  láskou Ivanne. ♥

 

Pridaj komentár